Idem vegetit
Toto je moje predposledné leto. Predposledné s nálepkou prázdninové. Inu tabľka s heslom "v živote sa ešte napracujem", ktorou sa pyšním rok čo rok, sa pomaly stáva reliktom a začínam mať seriózny strach z monotónnosti pracovného pomeru. Blíži sa blíži. Korunu tomu nasadzuje aj fakt, že čím dlhšie som na škole, tým viac ma to nebaví a ak sa mi podarí skončit, tak si môžem s ešte stále lukrativnym titulom akurát vytrieť riť. Preto plánujem užívať.
Včera som sa vrátil so splavu a okrem opice a špinavo-hnedého povlaku na tele, som si dotiahol aj jedno veľké ponaučenie: "Hron sa nepije!" Vidieť 20-ty krát grucajúcu barbie o 9-tej ráno je ešte celkom prča, ale vidieť o dve hoďky neskôr vytrasenú, dehydrovanú trosku, bledú ako piškóta je na jednotku, dvojku, plný direkt do nemocnice. Len, aby ma nestopli fizli! Nestopli a setričky boli milé. A nemali latexové oblečky s červeným krížom medzi semaformi. Dobre bolo.
Zajtra idem do Čiech na jeden filmový fest chlastať. Viruálne alteregá schovávajúce sa za ikonky z netu, sa na dva večery zhmotnia na mojich kamarátov, tak som zvedavý. Berem plavky a opalovací krém ... do kina.
A potom? Budem sa túlať. Niekde kde nieje telefón, internet, televízia. Niekde kde plynie čas ináč, pomaly a ja budem mať kopec času pre seba. Uvidím na čo prídem, ale určite sa podelím ...niekdey koncom septembra ...sa vrátim.
Go-go rowdies
Piatočná prechádzka mestom ma potešila. Neviem či to bolo tým, že po dlhej dobe som sa seriózne promenádoval a nesedel naložený v krčme pred flaškou, ale potešilo ma, že to tam celkom žije. Fičí tam fiesta a Staré Mesto konečne nevyzerá, ako po výbuchu atómovej pumy.
Najväčší úspech u publika majú určite go-go tanečníčky. Pre tých čo ich nevideli, tak sú to barbínky v skromných oblečkoch s "ideálnymi postavami", voskovým úsmevom, veľkým príčeskom a šikovnými riťkami, ktorých spévádza na smrť znudený týpek s veľkým rádiom a žuvačkou. A ten púšta pesničky, na ktoré kočky tancujú a snažia sa aspoň trochu rozhýbať sterilné sloveské publikum. Peklo! Naozaj im nezávidím, hudba je strašne po tichu a oni tancujú v kruhu kamennych xichtov. Neviem či je absencia živelnosti spôsobená teplom, či sa hanbíme, alebo sú Slováci naozaj takí suchari. Priznám sa, že ja som bol v dostatočnej vzdialenosti, aby som sa nestal obeťou občasných výpadov za účelom dostať do kruhu niekoho z davu. Ale vlnil som sa, bolo to milé a kopírujúc perifériu kružnice som babám aspoň zatlieskal.
Ďalší pomerne vídaný jav sú grupy anglánov pravidelne rozosiate na každom rohu, prípadne obťažujúcich sochu Napoleona. Okrem štýlových dresov s menom na chrbte, ich poznáte podľa výraznej hladiny zvuku, ktorý vydávajú a 20 centimetrovej sliny, ktorá im skoro pernamentne visí z ľavého kútka úst. Ano, Slovenky sú krásne a ja sa im chudákom nedivím, že chodia sem vizuálne onanovať. V čase kedy som sa producíroval uličkami boli ešte celkom kľudní (po prvom - druhom pive). Ja totiž nemám rád hlučných ľudí. Vleče sa to so mnou od malička a jednoducho s tým mám problém a dokáže ma to celkom s prehľadom vytočiť. Preto keď vidím podobnú grupu o tri hoďky neskôr, tak padám kade ľahšie. Nadrbaných, spievajúcich rowdies naozaj nemusím. Ale tento piatok bol vínimkou. Pristavil som sa a s úsmevom som sledoval hlúčik, kde sa to mlelo. Lietali poháre a tak. Naší Slovenskí borci s vyholenými hlavami, zásterami z podniku a anglickým slovníkom obsahujúcim dve slová "common boys" v počte tri, hnali päsťami dezorientovanú anglickú jedenástnku v počte asi 6-7. Pocit satisfakcie a zároveň pocit, že Bratislava má konečne čo turistom ponúknuť.
Asi o 20-minút som sa ocitol na hlavnej stanici, ktorá celá smrdela šťankami ako ten najhorší hajzel...
