After, after sunset
Ležal som na posteli a cez béžové žalúzie unavene sledoval voľne pohodený západ slnka, ktorý bol dnes trochu iný. Bezstarostný. Spomínal som na obdobie z pred dvoch mesiacov, plné výziev a prekážok, ktoré trebalo prekonať, preziezť, prekročiť, nechať za sebou. Akýmkoľvek spôsobom.
Aj sa tak stalo. Otitulovaný ležím na posteli vedľa človeka, ktorého milujem a moja naväčšia starosť je čo si dáme na večeru a aký si dáme potom film. Zaslúžene? Neriešim. Dnes iba lenivo rekapitulujem a spomínam ako intenzívne som sníval o tomto momente. Rozhodujem sa či sa podelím. Je to veľmi osobné. Práve dnes som si akosi viac uvedmil, že majoritná časť pocitových blogov sa týka toho negatívneho čo život prináša. Či už za účelom sa vykričať, podeliť, alebo nájsť pochopenie v stáde anonymov a hŕstke virtuálnych priateľov. A aj to, že má človek tendeciu vnímať to negatívne ako krivdu, zlo, niečo čo je neprirodzené, k životu nepatriace a na čo potrebuje násť odpovede.
"Prečo práve ja?" Podvedome delí svoju ťarchu a citi sa lepšie.
Ja sa dnes budem znažiť vyvážiť misky pocitom, ktorý nieje taký samozrejmý ako sa zdá, a ktorý si človek najviac vychutná ak je za tým kopec driny, pádov a odrenín nielen na kolenách. Pocit štastia. Toho najkrajšieho na svete. Absolútneho. Chcem sa s Vami podeliť. Vedome.
"Prečo práve ja?" ...
Události komentáre (deň 2.)
Naše invetigatívne spravodajstvo ako prvé na Slovensku v relácii Cedidlo, prinieslo na televízne obrazovky povolebnú debatu lídrov všetkých šiestich politických subjektov, ktoré získali vo včerajších parlamentných voľbách nad 5% hlasov.
Hneď v úvode živého vstupu pristúpil bývalý premiér Dzurinda k predsedovi SMER-u a pred obejektívami kamier sa mu ospravedlnil za nedávne výroky: "populista a kokot" načo pán Fico reagoval priateľským potlapkaním po ramene a úprimným decentným úsmevom. "Prepáč mi tú facku Miki, bolo to zákerne" dodal. V tomto momente sa odpálila jedna naša kamera a vysielanie sa s technických na minútu prerušilo. Do tohoto vstupu sa chcel vložiť ešte aj pán Mečiar, ktorého záhadne svrbeli hánky, ale bol dvojhlasne poslaný rátať percentá. "Bude ti stačiť osem prstíkov Vladino", dodal škodoradostným posmeškom na perách predseda SNS pán Slota.
Povolebná rétorika zúčastnených strán rapídne stratila na intenzite z pred dvoch týždňov, kedy lietaly facky, guľky a stoličky a v podstate všetci lídri sa JEDNOZNAČNE zhodli na tom, že treba násjť zhodu. Politickú. V duchu tejto metafory sa vo veľmi príjemnej a uvoľnejej atmosfére niesol zbytok relácie, kedy v podstate všetci povedali všetko a nikto sa nedozvedel nič. Druhá jednoznačná a zamietavá zhoda bola na podpásovú otázku našeho moderátora, adresovanú všektým: "Myslíte, že vaša terajšia rétorika nieje príliš zdržanlivá?" "A kto vlastne vymyslel pravicu, ľavicu a stred? Veď to je pokrytecké škatuľkovanie!" výrazným hlasom dodal líder KDH pán Hrušovský a všetci ostatní súhlasne, synchrónne, hmkajúc a zamyslene hlavou prikyvovali tomuto významnému výroku dňa. Jediní, ktorí nekývali bol pán Bugár, ktorý nerozumel cudziemu slovíčku "pokrytecké" a pán Slota, ktorý nerozumel ničomu a s hromživým výkrikom "vy farizeji" pozval Bugára na pivo.
Z odkazom "everything is possible" sa lúči Armin Tseng.
Slnko, ženy, veteráni
Dnes som mal deň observer. Náš geniálny informačný školsky sytém ma vytiahol zo zatuchnutej izbičky s minimom svetla, trochu na vzduch. Oznam na webke: "známky visia v škole na nástenke a niesú tam mená, iba osobné čísla." Fasa! Tak sa budem drbať do školy, aby som zistil, že som nespravil. Ale budiž aspoň vyskúšam nové handry a prípadne známku vyhádam. Šupito gel, sluchátka, okuliare, kľúče, mobil (zabudnutý), nové gaťe, nové boty a hej sa do sveta.
Objekt č.1: Vlastne všetky tri objekty, ktoré ma dnes zaujali a o ktorých tu budem tlachať boli ženského rodu, ale kupodivu som si to uvedomil až teraz. Zaujímavé. Prvá, na ktorej spočinulo moje oko šmátralko, bola asi 14-ročná školáčka s veľkou aktovkou, jebakovým xichtom a kriklavo oranžovým tričkom s nápisom "som tvoja ovečka" - podpísaný "Ježíš". Tak som chvíľu dumal, ako že to je myslené: či Džízo je ovečka majitela trička, alebo majiteľ trička Džízova ovečka ... každopádne prvé čo ma napadlo keď som zbadal jej face, bolo prirovnanie: "vyoraná myš" (fakt čerstvo) . A navyše sa neustále mračila. Až sa chce povedať, že jej chýbalo "slunce v duši". Totálna šeď v porovnaní s farbou jej oblečenia. 2/10
Objekt č.2: Bola aziatka. S tou sme sa míňali iba na pár sekúnd, ale mala "slnka" na rozdávanie. Krásna, veselá, štastne usmiata tvár, svetlo pol na sídliska. Ono tí žluťásci majú miesto očí iba také pomlčky, ktoré sa podľa nálady ohýbaju dohora (radosť), alebo do dola (plač). A stačilo 5 sekúnd pohľadu na dva polmesiačiky typu radosť, aby sa mi zdvihla nálada o 100%. Na východ mám celkom slabosť (volám sa Tseng). 10/10
Objekt č.3: Femme fatale, ktorá sa dnes rozhodla, že chlapom bude orvárať sánky a babám nožíky v kabelkách. Dlhé nohy, vysoké štekle, plápolavá sukienka a top tvorilo asi 20cm štvorcových látky provokačne zakrývajúcej len to najcudnejšie. Vek okolo 20, aj cici aj rici:) Tak leto je definitívne tu a čúza si sadla tak blbo, že som videl veľký prd štvorcový. No ale nebudem kôli nej vstávať! Fleka som vybojoval s troma dôchodcami a celkom ma to vyčerpalo. Navyše nebezpečne blízko stáli dvaja veteráni z prvej svetovej, vlasy šedivé a na nose tučné popolníky. Debatili o predvolebnom plagátiku (ten s Miklošom), na ktorý nejaký joker dopísal: "Som na prachy, ale myslím to úprimne." A bolo zlaté ich sledovať, keď zavetrili našu elketričkovú modelku, ako sa snažili cez tie trojcetimetrové sklá zúfalo zaostrovať, aby zbadali aspoň kúsok prsníka. O moje miesto na sedenie definitívne prestal byť záujem. 8/10
Let's go shopin
Keďže som človek od prírody empaticky, vnímavý, oko bystrozraké s citom pre krásu, tak bola otázka času, kedy niečo spravím so svojím oblečením. Vonku sukničky vysoko nad kolená, trička vysoko nad pupík a farby v prudkom kontraste s mojimi odrodami šedej, čiernej a béžovej. Chce to zmenu!
Tu som minule otvoril šatník, že idem dať niečo štýlové, živé, ale jediné čo som tam našiel bola maličká, na kosť vychrdnutá mola, ktorá mi vystrašenými okálami jasne naznačila: "tu nieje do čoho kámo". Fuck! Neznášam nakupovanie handier! Navyše tu treba ženské oko, veď kto lepšie zhodnotí, ako opačné pohlavie, že? Tak som doliezol za mamčou, že chcem byť sexoš, čo s tým. Jej sa rozžiarili očičká a ja som videl, že v tejto fáze sa pre ňu stávam bábikou, Kenom, ktorého dnes pekne ohákne. Ani nie za hodinu, už sme stáli pred prvým obchodom. Zatiaľ ešte plný optimizmu. Ja.
Bol to taký lowcost, pri hviezde. Dlhé regály, kde sa treba prehrabávať a majú tam sezónny stuff za babku. Ja si na značku špeci neportpím, navyše som manták, do roka všetko rozflákam a ani mole na to tak nelezú. Ideál.
Prvá fáza "nájdi" prebehla úspešne. Našli sme potrebné zboží a ja som sa v búdočke 40x40cm motal s troma bielymi gaťami a modlil sa, aby apatická security obsluha neodhrnula záves. Mamka medzi tým odkmitala medzi regály.
Druhá fáza "vyber" prebiehala zatiaľ úspešne. Prvé gaťe sedeli a mužská logika velí, zaplatiť a migať kade lahšie. V tom prišla ženská logika s ďalšími troma ÚPLNE rovnakými gaťami a spustila prednášku o strihu, ako to sedí na riti, stehnách, gulách. Že musí to byť uno tutti a... "počkaj sekundu, tam ešte niečo vidím" ...a zmizla. Tak som tam stál ovešaný ako vianočný stromček a pozoroval kombajnovú techniku všetkých tých dám, hľadajúcich tú správnu podprdu na dnešny večer. Bola to úprimná radosť na duši, na tele. Premýšlať či ružovú s červeným čípkovaním, alebo rúžovú s oranžovým čípkovaním. Pudová radosť z rozhodovania, nakupovania. Textilný hédonizmus. Podobný efekt nastáva u chapov v oddelení elektro, alebo šport.
V momente kedy zisťujem, že pomer chlap:žena je v tejto putike tak 100:1, začína ma omývať a zúfalo hľadám spriaznenú dušu. Nejakú mužskú trosku, hypnoticky zasenú smerom k východu - slobodnému to svetu za sklennými dverami. Asi prvý krát v živote, kedy sa v takejto spoločnosti cítim nekomfortne, aj keď je na čo pozerať.
V tomto momente sa mi vidina rýchleho nákupu rozpadá na trosky a mám problém sa odtiaľ vôbec dostať. Stohy lacných harabúrd sú pre ženu (s peňaženkou) ako magnetka. Posunieme sa meter k východu a ono ju to stiahe tri metre dozadu ku kabelkám.
Ale nakoniec sa podarilo! Všetci živí a zdraví a potom čo som rozdýchal návrh na pokračovanie shoping tripu, som mamine pekne poďakoval. Predsa len 25 rokov v pánskej konfekcii na človeku zanechá stopy a ja som teraz fešáčisko, ako so škatuľky. Len potrebujem pauzu. Tak minimálne rok.
Povedala "ahoj" a odišla...
Nenechajte sa odradiť zrnkom patosu, ktoré som vložil do nadpisu, ale nedalo sa ináč. Presne tak sa stalo a ja som sa dnes ceril od ucha k uchu, že je to v pohode.
Stretávam totiž jednu15-ku. Mladá kosť, celkom nám rastie do formy, už to nieje bábo. Býva u nás v bráne na piatom a veľmi rád sa s ňou vozím vo výťahu. Minule išla aj s kamarátkou (tiež šumná) a sme sa tlačili traja v malom do 250kg a mojej osobnej zóne to kupodivu nevadilo. Výťah zastavil, trochu sme sa pomrvili, aby sa dali otvoriť vnútorné dvierka, baby vystupovali. Ja som si zatiaľ podlaďoval hlas aby znel sexy, že také "baj baj" dneska vypustím, že sa im tangáče roztrasú. Už som sa nadychoval a v tom zborovo zahlásili: "dovideniááá". Ja som sa zmohol iba na priteplené "čauko" a dvere sa zabuchli. Ešte tam chýbalo ujo, kurva... deň na hovno.
Tak som prišiel nasratý domov, ruksak šmaril do kúta a hybaj do pred zrkadlo analyzovať face. Není možné, že žrebca v mojich rokoch budú puberťačky zdraviť dovidenia. Chvíľu som čumel na ten xicht...asi budú. Ruku na srdce. 15 už nemám...
Po tom čo som dostal od kamarátky zdrba, keď som sa oholil, že vyzerám ako úchyl, nastalo obdobie manekýnskych pokusov a pestovania na brade kadečoho. A nevyzerá to vobec zle, lenže moja metroseualita ešte nieje na takom levele, aby som tomu denne venoval 3 hodiny. Je s tým piplačka.
Ale dnes sa smejem. Po dlhšej dobe sa opäť konalo neplánované, 20-sekundové, výťahové rande a vzhľadom na to, že som bol po skúške, nevyspatý, strapatý Zulukafer s kruhami pod očami, znelo to "ahoj", ako balzám na dušu... Tak sa pýtam: "Čo sa deje? Mladnem, alebo stárne?"
Poďme voliť
Preskočím dnes stranícke kecy a vrhnem sa rovno na vec. Bilboardy! Asi by som ani nejak neregistroval, že sa blíži deň V, keby mojích obľubených Bezdedov a Banášové, nezačali z reklamných plôch vytláčať mastné xichty našich milovaných. Politikov samozrejme. Obecne toto považujem za najpozitívnejšie politické obdobie. Všetci sa smejú.
Prvé čo zaujme, je orálny kŕč Dušana Rapoša, ktorý je obesený snáď na všetkých autobusových linkách po Slovensku. Celkom peklo, neoholený, zubatý, neverím mu. Ako by povedala Mandarinka: "Tvoj xichtík ma nebaví Cica". Ani mňa, poďme ďalej.
Ďalej už to ale celkom baví. Femino-légia na čele s dominou Černou, válčící za stranu pozitívov, to zobrala bez okolkov frontálnym na samcov a musím povedať, že hej. Dámy sú sympatické a keby som chcel veľmi rýpať tak poviem, že fotograf mal príliš vysoký statív a stajlista pozapínal na blúzke veľa gombíkov, ale držím hubu (ano videl som Vlada!).
Čo ale baví ešte viac, sú posvätní. Keby som dnes v tej električke nesedel, tak toto ma dá jasne dole a asi by som to nerozdýchal. Dobre hádate dámy a páni, pomyselnú cenu "obrázok roka" vyhráva KDH. To quatro, čo sa z oblakov šklebí na zmätené ovečky, je jednoducho kzulíbání a už tam chýbajú len pomyselné svätožiary. Neveril som, že také meravé existencie ako Palko, či Fronc dokážu vylúdiť taký široký, cukrový a hlavne ÚPRIMNÝ úsmev. To sa nedá! Tiež som chcem praviť špagát, ale šlachy jednoducho nepustia a pochybujem, že to mali títo páni počas svojho úradovania príležitosť nacvičiť. Jasný podvod!
Ostané strany sú buď také nudné, že ich exempláre splývajú s fádnou panorámou panelákových blokov, alebo proste zabudli, že sú tento rok voľby. Ja si uvedomujem, že príprava trvá tak dva-tri roky, ale flexibilným štastie praje. Tak uvidím, čo ma tentokrát dotiahne k urne, ale akosi sa mi nesce...
