Tanec v daždi
V piatok som išiel dole. Bojoval som s poldecákmi a prehral som. Jednu z posledných vecí, ktoré si pred resetom pamätám bol obraz plačúcej ženy. Prišiel som k nej, dal jej pusu na líco a oznamil, že frčím, že to dnes pre mňa nemá zmysel.
Včera som sedel s kamarátom veľmi decentne pri fernetíku, spomínali sme na piatok, filozofovali o vzťahoch. Spýtal sa ma či viem, že plakala a prečo plakala. Vravím že viem, ale netuším prečo. Začal mi popisovať obraz, o ktorý som prišiel.
Pršalo. V podniku hrala úplne desná muzika, tak sa vonku pod prístreškom vytvorila skupinka a kecalo sa. Bolo príjemne teplo a ona vystúpila pod nočnú oblohu. Začala tancovať, pomaly synchonizovala ladné pohyby so zvukom dažďa. Bola krásna. Kvapky jej pomaly hladili jemnú pokožku, nechla si nimi bičovať zavreté viečka, usmiate pery. Bola šťastná, uvedomovala si svoju ženskosť, každú kvapku, ktorá jej stekala po tele. Tancovala pre radosť z pohybu. Duševná katarzia.
V tom tam nabehol jej priateľ a spustil prednášku o zdraví, že prechladne, a že čo to robí, či nerozmýšla. V dobrom úmysle, optikou suchého anlytika, dokázal na črepiny rozbiť silu okamžiku, spontánnej a čistej radosti so ženskosti. Zabil a nepochopil.
Ty musíš byť submisívna! Tento pohľad je hlboko zakorenený v našej degenerovanje kultúre vnímania ženy ako osobnosti. Ja som muž a ty si moja žena. Bodka. Milujem ťa, chcem ti dobre, ale podvedome sa nesnažím prijať tvoje princípy. Ja nie. Niesom k tomu vedený, musím na to prísť sám. A keď to prídem bude so mňa dobrý partner.
P.S. Ďakujem Peťo za veľmi podnetnú dikusiu, ušetril si ma veľa otáznikov.
La Mala Educación
Sme minule tak sedeli s mamkou a popíjali vínčo a spominala, ako k nej do obchodu (pánska konfekcia) prišiel mladý párik s kočíkom. Tato skúšal oblek, mamka radila tatovi a decko sa nudilo. Po asi piatich minútach sa kočík začal natriasať a malý žgravil na celú predajňu: "JA CHCEM IST PREEEČ, BÉÉ!!!" Bol drzý a robil hanbu na sto rokov, tak k nemu pristúpila jeho máti a vyčítavým hlasom dvojročnému decku zadelila: "Prosím ťa, veď buď ohľaduplný a nechaj ocina vyskúšať si oblek."
Ty vole, však ja som v tom veku ani nevedel čo je oblek. Ohľaduplnosť poriadne nechápem doteraz. Ale úplne ma dostala moja mamka, ktorá poznamenala: "Keby to bolo moje decko, tak mu takú drbnem, že by odletel aj s kočíkom." Ja som sa len šklebil a spomínal na jednu výchovnú, ktorú som dostal v električke keď som bol malý a drzý. Líco mi svietilo pol dňa a nad hlavou mám odvtedy svätožiaru.
Debata pokračovala a v podstate sme sa zhodli, že taká otcovská jednoducho nemôže uškodiť. Pokiaľ je jasné za čo bola. A navyše mám istou, že keď raz budem mať deti a budem mäkký ich prefackať, tak zavolam babine :))
Ach ta láska...
Myslim že je úplne jedno čo odznelo na druhej strane telefónu :)
- Ahoj Zlatko, ako sa máš ?
- Hihi...
- A čo porábaš cukrík?
- Ako mojko? Čo? Kúpeš sa??? ČO TI JEBE zlatko?
Bolo veľmi zaujímavé sledovať ten skokovitý prechod od zasneného cupitania s mobilom na uchu k prekvapenému STOP s vyvalenými bulvami. A potom switch späť do oblakov. Ach ta láska...
Události komentáre (deň 1.)
Dnes dopoludnia prebehla Slovenskými médiami šokujúca správa o násilnom incidente, ktorý sa udial na predvolebnom stretnutí zástupcov kandidujúcich politických strán s verejnosťou v Bratislavskej Inchebe.
Tesne pred svojím predvolebným príspevkom pristúpil Róbert Fico k Mikulášovi Dzurindovi, ktorý pokojne popíjal studené presso a nečakane, pred očami objektívov kamier, mu jednu ubalil poza ucho. Až sa núka povedať, že mu riadne mu prijebal, ale sme seriózna televízia.
Ako sme sa neskôr dozvedeli z nemenovaných zdrojov, údajným sporom medzi oboma politickými predstaviteľmi bol nedávny výrok predsedu vlády na adresu lídra SMER-u: „Robo, ty si populista, aj deti tvojich detí budú populisti“, ale doteraz sa nám nepodarilo potvrdiť či sa pán Fico urazil na označenie populista, alebo na tykanie. Každopádne incident mal nečakané pokračovanie.
Pán Dzurinda z kávovými fúzami dopajdal k mikrofónu povedal: „Ospravedlňujem sa Róbert za nedávny výrok na tvoju adresu a dovoľte vážené publikum, aby som ho poopravil: Robo ty si zbabelec a aj deti tvojich detí budú k*koti!“, načo sa strhla bitka a obaja politici zmizli za rečníckym pultom. Situáciu nevyriešili ani bodyguardi oboch činiteľov, ktorí sa miesto snahy o odtrhnutie bitkárov, pustili do seba. Lietali stoličky.
Jediní, ktorí zachovali chladnú hlavu a odhodlali sa riešiť komplikovanú situáciu bol pán Rusko, ktorý sa snažil legálne držanou pištoľou urovnať konflikt, pričom si strelil do nohy a musela ho odviesť sanitka. Druhý a omnoho úspešnejší bol volebný líder HZDS pán Mečiar, ktorý tesne po výstrele skočil na pódium a natiahol obom kohútom po dve rany. Ako sa neskôr vyjadril: „snažil som sa byť spravodlivý, keďže stále neviem s kým bude naša strana zostavovať budúcu vládu“.
Najhoršie paradoxne dopadol pán Rusko, ktorého sanitku s opitým Cuperom za volantom, zastavil po trojhodinovej naháňačke z políciou v uliciach Bratislavy, stĺp verejného osvetlenia na križovatke Patrónka.
Nezaplatím
Som si teraz čítal zaujímavý článok na sme.blogu od
Tamary Lučínskej, kedy sa zamýšlala nad hodnotami, ktoré sú pomalu požierané kapitalistickou mašinériou. Do toho tam vrthol jeden Mudrlant, ktorý tam neúnavne pastoval svoje múdrosti. To že sa snažil diskutovať je síce pekné, ale mlel úplne odveci a evidentne článok vôbec nepochopil. Sú ľudia, ktorým slovo úvaha absolútne nič nevraví a navyše majú v sebe (asi z minulého režimu) toľko zloby, že akonáhle sa niekde vyskytnú slovíčka: "naše, spoločné, pre všetkých", tak klapky na oči a switch do akéhosi agresívneho módu. Škoda slov.
Ja mám rád prírodu, hory, lesy, Tatry, Slovensko. Aj sa rád kúpem. Vždy keď som v BA a Oskar praží o sto šesť vyberieme sa z bandou na Zlaté Piesky očumovať brondzové rite. Zlaté Piesky sú prírodné jazero. Kedysi dávno sa nejaký hlavoun rozhodol: "mám love, spravím biznis" a obohnal to tam plotom. Rád zaplatím za záchod, sprchu, kofolu aj šmýkačku, ale za vstup? Na jednej strane som pohoršený, na druhej ale chápem týpka, ktorý využil rozkrádačské nálady začiatkom devädesiatých rokov. Ide tu v prvom rade o prachy a preto nemám absolútne žiadny morálny problém, zakaždým preliezať plot. Aj keby ma mali pol dňa plavčíci nahánať.
Jediný problém vidím v tých železných ostňoch. Základ je neostať vysieť na plote obkročmo. To potom človek vzýva všetkých svätých a čokoľvek na svete by vymenil za to, aby videl ako mu znudené existencie pri vstupnej bráne vydávajú zo stovky.
A keď budem veľký kúpim Copacabanu...
Googlim love
Filozofovať o láske dokáže každý. Človek vygoogli na nete hafo múdrostí, právd a myšlienok. Číta knihy, pozerá filmy. A väčšina je naozaj fajn, lebo vychádzajú zo života, zo skúsenosti. Nieje nič lepšie ako keď sa zamiluje človek, ktorý vie písať. Taký, ktorý svojim pocitom vie dať rozmer anifrázovitosti bez patosu. To je potom radosť čítať a človek len lúska prstami "yes, to je ono!"
Najradšej filozfujú tí čo nezažili, prípadne si myslia, že zažili.
Tak ako minulý týždeň. Načúval som čarokrásnym pochodom jednej kamarátky a kedže som mal v sebe asi siedmeho panáka, tak som bol dobrý poslucháč. Ale nemal som silu jej nadrzovku do xichtu povedať ako je wrong, a že nemá ani šajnu. Naznačoval som, nechápala ma, stále mlela svoje. Baj očko som pokukoval po jej boyfriendovy, ktorý sa nervózne mrvil na stoličke a pohľadom "tvárim sa, že som v poho", do seba hádzal jeden za druhým. Hold venovala sa mne. Celé 3 hodiny. "Ja ho milujem, ale nevážim si ho." Každý, kto naozaj zažil sa musí teraz usmievať...
Rozlúčil som sa. Videl som slzu v oku a sľúbil, že budem rozmýšlať. "Bože dievča ty si úplne wrong" a viem, že tu žiadne slová nepomôžu. Snáď len zaželať, aby to prišlo čo najskôr. Potom pokecáme.
Cestou na zastávku som stretol jej trucujúceho frajera, tak som sa ho spýtal, že kedy ide nočák (aby nebolo trápne) a oznámil, že ho hľadá vystrašená frajerka (aby sa chuj uvedomil).
Ráno som dostal SMS-ku...
Znova som sa usmieval...
Outer space
Sedím so zalomenými rukami a meravo čumím do zošita. Pozajtra mám skúšku. Takú tu big one a bad one. Fucking one. Pozerám do zošita a hlavu mám hore v cukrovej vate bez cukru a vôbec mi nevadí to 20wattové neónové kancelárske slnko, čo mi praží do tváre. Totálna apatia.
Bolí ma to veľké červené lízatko uprostred a premýšlam ako voňajú jej blond kučery. Som invisible a s pohľadom na jej zelenú kvetinu dumám, čože to znamná keď niekto povie: "Asi to tak má byť".
Na nič rozumné neprichádzam, len mám zrazu strašnú chuť bežať. Nabrať nadzvukovú rýchlosť a plnou silou kopnúť do riti toho, ktorý vymyslel slovo osud. Aby odletel do galaxie v súhvezdí Forget a zobral so sebou túto výhovorku všetkých slabých a porazených.
Ani Brad Mehldau mi moc nepomáha, len mi naťahuje krídla. Potrebujem tvrdých chlapov z Prodigy, aby ma svojimi elektroriffmi zostrelili späť na zem, najlepšie do pekla, aby som poriadne pocitil, že mi horí pod riťou, a že dnes nieje ten správny čas na trhanie lupienkov. Má ma rada, nemá ma rada...
Potrebujem aderenalín...
Pozajtra mám skúšku. Takú tu big one a bad one. Fucking one...
Rúžový bicykel
Dnes som videl malé dievčakto.
Mohla mať 6 rokov a veľké oči. Celá v bielom, sústredene zakúsnutá do spodnej pery. Snažila sa vytiahnúť svoj malý rúžový bicykel na obrubník a pomaly sa špinila. Stále jej padal. Jej staršia sestra sa škodoradostne chichotala z chodníku víťazoslávne opretá o svoj bledomodrý bicykel.
Na chvíľu som chcel pomôcť. Nepomohol. Spomenul som si na dokumentarny film kedy osamelé kačiatko umieralo v bažine. Bolo mi úzko...
Dievčatko nebolo osamelé. Celú sitúaciu kontrolovala mamička opretá o najväčší bicykel. S hrdoťou v očiach sledovala, ako jej ratolesť prekonáva svoju prvú veľkú prekážku v živote. Vždy keď maličká nevládala, tak sa pozrela na maminu. Naberala silu. Nebolo treba slov, činov...
Niekdy stačí pohľad...
