ŠNR
Vraví sa, že lepšie neskoro ako vôbec...
Vraví sa, že keď je človek zaľúbený, tak sa mu nechce nič...
Pravda. Minimálne to druhé, ktoré istú dobu spôsobuje, že v drafte sa mi váľa x nedokončených myšlienok, ktoré čakajú na súdne oko čiatateľa. Na skvelé reakcie, vysokú návštevnosť, doporuěnia, že henten týpek je dobrý. Je to cool blogger, určite fajn človek. A to sa dobre číta, dobre počúva...a je to... egoistické. Znamená to snaď, že človek-blogger je egoista? Nie... len ja som, lebo potom čo som v nie len blogosfére (pekné slovo) získal všetko čo som chcel (od potlapkania po rameni, cez titul, po lásku) som za sebou zanechal ľudí, čakajúcich na nový post. Život blogera kedysi výborne zrhnul Martin Malý. O pár dní svoj článok stiahol s tým, že je unavený. Som unavený? Som lenivý? Tak trochu obe. Vymenil som blogovisko za život.
Tak všetko dobré do nového roku...
P.S. Zmysel toho zmeteného postu spočiva v pocite zanedbávanej zodpovednosti, voči všetkým tím, ktorí mojim kecom fandili. Bol to príjemný pocit za ktorý som vďačný, lebo mi v ťažkých chvíľach pomohol. Rád by som sa Vám odvďačil dobrým člankom, ale nechce sa mi. A to ma žere. Nikdy som totiž nepisal sám pre seba...
Čiarka života
Sme ju dnes mali. Štatistiku. Keďže bola nuda, tak sme so spoluznudencom z intrákov podrobili nekopromisným zákonom tejto pseudovedy naše biedne životy. A celkom zaujímavé veci sa vykľuli.
Pri momentálnom veku 24 rokov som strávil 3/4 života v školskej lavici, z toho 1/3 na vysokej škole. Keď skončím (v najlepšom prípade) budem mať 26 rokov. Čiže budem mať ďalšich 36 rokov na to, aby som si zarobil na kvalitnú truhlu, do ktorej sa uložím presne 5 rokov po nástupe do penzie. 67 rokov je priemerná dlžka života slovenského muža, z toho 30% strávim v škole, 54% v práci a ostaných 16% sa v pomere 6:5 rozdelí medzi bezstarostnú infantilitu a bezstarostnú senilitu.
Tak ma napadlo, že by bolo na čase začať užívať naplno každý deň...
Sprejeri = frajeri ?
Ten otaznik na konci je tam naschval. Milujem ked robia v telke rozhovor zo sprejermi, kde sa chlapčiska s kapucami na hlave obhajujú adrenalínom a umením. Obyčajný vandalizmus maskovaný za pochybný životný štýl. Chce se mi blejt Admirále.
Prišlo mi to na um dnes, keď som cestoval po meste a naozaj bol problém nájsť budovu, kde by sa nenachadzal nejaký ten skurvený tag (pardon). A to nevravím, že niektoré električky vyzerajú znútra, ako kraslice z pomocnej školy. Je to škaredé a je mi z toho blivno. Ano som zaujatý a škatulkovanie je mi odporné, nie všetci sú takí. Ale oplácam rovnakou mincou. Sprejeri, writeri sami seba škatulkujú do tých dobrých, coolových, štýlových, jediných pravdivých, idúcich proti prúdu a pritom majú v hlave jednu poloprázdnu škatuľu plnú sprejov a počúvajú Kontrafakt. Aj ja si občas pustím, rytmy sa mi páčia a na textoch sa zabavím.
A adrenalin? Mám alternatívu decká. Vyhlidnite si niekde v meste nejakého vyholeného bezkrkáča, pribehnite k nemu a stúhnite jednu poza ucho. A bežte. Adrenalín na hladine troch policajných hliadok za prdelou, zaručený.
Preto vravím všetci za jedného jeden za všetkých, alebo "ked sa rúbe les lietajú triesky" a to jedno percento, ktorí robia naozaj krásne obrazky (rozumej kvalitné graffity), by som kľudne obetoval, aby sme mali čisté ulice.
Spejeri = frajeri ? ...ehm odpoviem tak aby pochopili = KOKOTI
P.S.
A ďalší na rade budú vylepovači letákov...
P.S.S.
A nech raz načapem niekoho s fixou vo výťahu, ruky mu polámem. Každého pol roka ho musíme vymalovať a potom mesiac čuchať nevyvetrané farby laky.
Návrat kráľa
Zvolil som si názov môjho obľúbeného filmu, aby som upozornil na svoj návrat zo sveta reálneho do sveta virtuálneho. Aj keď bez všetkej tej farebnej pompéznosti a davov nadržaných tolkienistov s hobitími uškami nedočkavo mačkajúcich lístok. Chvalabohu. Som skromný kráľ.
Dnes to bude v podstate len formou vtipných odpovedí na môj predchádzajúci (dočasne rozlúčkový članok). Ja som ich pribežne (asi 3xkrát čítal), čize krížok po funuse sa nekona.
1. add mia...
Dakujem, užil som si a áno sám. Drahá v tomto období (všeho všudy sme sa nevideli 9 týždňov) vydržala a ja sa vznášam ďalej. Ľahké to veru nebolo.
2. add germa...
A je to presne dva mesiace. Uf! Zas to ubehlo ako voda.
3. add medenka...
Hron sa bude konať aj o rok!
4. add pecosita...
A uz sa blíži aj koniec septembra.
Idem vegetit
Toto je moje predposledné leto. Predposledné s nálepkou prázdninové. Inu tabľka s heslom "v živote sa ešte napracujem", ktorou sa pyšním rok čo rok, sa pomaly stáva reliktom a začínam mať seriózny strach z monotónnosti pracovného pomeru. Blíži sa blíži. Korunu tomu nasadzuje aj fakt, že čím dlhšie som na škole, tým viac ma to nebaví a ak sa mi podarí skončit, tak si môžem s ešte stále lukrativnym titulom akurát vytrieť riť. Preto plánujem užívať.
Včera som sa vrátil so splavu a okrem opice a špinavo-hnedého povlaku na tele, som si dotiahol aj jedno veľké ponaučenie: "Hron sa nepije!" Vidieť 20-ty krát grucajúcu barbie o 9-tej ráno je ešte celkom prča, ale vidieť o dve hoďky neskôr vytrasenú, dehydrovanú trosku, bledú ako piškóta je na jednotku, dvojku, plný direkt do nemocnice. Len, aby ma nestopli fizli! Nestopli a setričky boli milé. A nemali latexové oblečky s červeným krížom medzi semaformi. Dobre bolo.
Zajtra idem do Čiech na jeden filmový fest chlastať. Viruálne alteregá schovávajúce sa za ikonky z netu, sa na dva večery zhmotnia na mojich kamarátov, tak som zvedavý. Berem plavky a opalovací krém ... do kina.
A potom? Budem sa túlať. Niekde kde nieje telefón, internet, televízia. Niekde kde plynie čas ináč, pomaly a ja budem mať kopec času pre seba. Uvidím na čo prídem, ale určite sa podelím ...niekdey koncom septembra ...sa vrátim.
Go-go rowdies
Piatočná prechádzka mestom ma potešila. Neviem či to bolo tým, že po dlhej dobe som sa seriózne promenádoval a nesedel naložený v krčme pred flaškou, ale potešilo ma, že to tam celkom žije. Fičí tam fiesta a Staré Mesto konečne nevyzerá, ako po výbuchu atómovej pumy.
Najväčší úspech u publika majú určite go-go tanečníčky. Pre tých čo ich nevideli, tak sú to barbínky v skromných oblečkoch s "ideálnymi postavami", voskovým úsmevom, veľkým príčeskom a šikovnými riťkami, ktorých spévádza na smrť znudený týpek s veľkým rádiom a žuvačkou. A ten púšta pesničky, na ktoré kočky tancujú a snažia sa aspoň trochu rozhýbať sterilné sloveské publikum. Peklo! Naozaj im nezávidím, hudba je strašne po tichu a oni tancujú v kruhu kamennych xichtov. Neviem či je absencia živelnosti spôsobená teplom, či sa hanbíme, alebo sú Slováci naozaj takí suchari. Priznám sa, že ja som bol v dostatočnej vzdialenosti, aby som sa nestal obeťou občasných výpadov za účelom dostať do kruhu niekoho z davu. Ale vlnil som sa, bolo to milé a kopírujúc perifériu kružnice som babám aspoň zatlieskal.
Ďalší pomerne vídaný jav sú grupy anglánov pravidelne rozosiate na každom rohu, prípadne obťažujúcich sochu Napoleona. Okrem štýlových dresov s menom na chrbte, ich poznáte podľa výraznej hladiny zvuku, ktorý vydávajú a 20 centimetrovej sliny, ktorá im skoro pernamentne visí z ľavého kútka úst. Ano, Slovenky sú krásne a ja sa im chudákom nedivím, že chodia sem vizuálne onanovať. V čase kedy som sa producíroval uličkami boli ešte celkom kľudní (po prvom - druhom pive). Ja totiž nemám rád hlučných ľudí. Vleče sa to so mnou od malička a jednoducho s tým mám problém a dokáže ma to celkom s prehľadom vytočiť. Preto keď vidím podobnú grupu o tri hoďky neskôr, tak padám kade ľahšie. Nadrbaných, spievajúcich rowdies naozaj nemusím. Ale tento piatok bol vínimkou. Pristavil som sa a s úsmevom som sledoval hlúčik, kde sa to mlelo. Lietali poháre a tak. Naší Slovenskí borci s vyholenými hlavami, zásterami z podniku a anglickým slovníkom obsahujúcim dve slová "common boys" v počte tri, hnali päsťami dezorientovanú anglickú jedenástnku v počte asi 6-7. Pocit satisfakcie a zároveň pocit, že Bratislava má konečne čo turistom ponúknuť.
Asi o 20-minút som sa ocitol na hlavnej stanici, ktorá celá smrdela šťankami ako ten najhorší hajzel...
After, after sunset
Ležal som na posteli a cez béžové žalúzie unavene sledoval voľne pohodený západ slnka, ktorý bol dnes trochu iný. Bezstarostný. Spomínal som na obdobie z pred dvoch mesiacov, plné výziev a prekážok, ktoré trebalo prekonať, preziezť, prekročiť, nechať za sebou. Akýmkoľvek spôsobom.
Aj sa tak stalo. Otitulovaný ležím na posteli vedľa človeka, ktorého milujem a moja naväčšia starosť je čo si dáme na večeru a aký si dáme potom film. Zaslúžene? Neriešim. Dnes iba lenivo rekapitulujem a spomínam ako intenzívne som sníval o tomto momente. Rozhodujem sa či sa podelím. Je to veľmi osobné. Práve dnes som si akosi viac uvedmil, že majoritná časť pocitových blogov sa týka toho negatívneho čo život prináša. Či už za účelom sa vykričať, podeliť, alebo nájsť pochopenie v stáde anonymov a hŕstke virtuálnych priateľov. A aj to, že má človek tendeciu vnímať to negatívne ako krivdu, zlo, niečo čo je neprirodzené, k životu nepatriace a na čo potrebuje násť odpovede.
"Prečo práve ja?" Podvedome delí svoju ťarchu a citi sa lepšie.
Ja sa dnes budem znažiť vyvážiť misky pocitom, ktorý nieje taký samozrejmý ako sa zdá, a ktorý si človek najviac vychutná ak je za tým kopec driny, pádov a odrenín nielen na kolenách. Pocit štastia. Toho najkrajšieho na svete. Absolútneho. Chcem sa s Vami podeliť. Vedome.
"Prečo práve ja?" ...
